Operná speváčka Ľubica Vargicová je skutočná diva. Nielen na javisku, ale aj doma.

Operná speváčka, sopranistka, sólistka Opery SND pravidelne hosťuje na najväčších svetových scénach v New Yorku, vo Viedni, v Mníchove, Saltzburgu či Japonsku. Doma má tri deti  a manžela.

Máte rodinu, ako fungujete pri vašej vyťaženosti? Ako to zvládate spojiť?

Keď boli deti malé, pomáhala nám celá rodina. Manžel ostal ako hudobník na voľnej nohe, takže do zahraničia sme mohli chodiť všetci spolu. Dnes je toho menej, dve deti sú už dospelé, sami si organizujú čas a manžel sa tiež zamestnal v orchestri. Teraz sú rozcestovaní oni.

Po chvíli nášho stretnutia v priestoroch národného divadla zazvoní telefón. Volá Ľubicin manžel, tiež muzikant. V tichej šatni sa nedá aspoň niečo nepočuť: Volám, že už som doma, chcel som vedieť, kedy prídeš, a chcel som ťa počuť…

„Vidíte, takto fungujeme. Stále sa dohadujeme, organizujeme, improvizujeme. Ja som bola asi posledný človek v divadle, čo nemal mobil. Nefandím technickým novinkám, neuznávam počítače, internet, nemám vlastný mail a nepotrebovala by som k životu ani televízor. Ale uľahčujú organizáciu, to musím priznať,“ hovorí.

Nikdy som nemala profesionálnu opatrovateľku, ani pomoc v domácnosti. Považovala by som to za svoje zlyhanie. Paradoxne, čím boli deti menšie a čím ich bolo menej, tým viac nám pomáhali babičky. Naše deti od mala prejavovali záujem o hudbu a tanec, keďže s nami často chodili na predstavenia. Vybrali si hudobný nástroj, na ktorom sa naučili veľmi pekne hrať a všetky tri tancovali vo folklórnom súbore Klnka. Najstarší Lukáš neskôr prešiel do Lúčnice , kde pôsobil 11 rokov, a momentálne si profesiu architekta dopĺňa o doktorandský titul. Margarétka zmaturovala na Cirkevnom konzervatóriu v Bratislave a pokračuje v štúdiu muzikálu  na škole vo Viedni. Jakubko , kým nemutoval, spieval v Bratislavskom chlapčenskom zbore a tento rok sa pokúsi uspieť na prijímačkách na konzervatórium v hre na trúbku.

A vy ste po kom  zdedili talent?

Zrejme po mamine, ktorá spievala v učiteľskom zbore ešte aj keď ma čakala.

Kedy to rodičia zbadali, ako vás podporoval?

Na šieste narodeniny mi rodičia na vlastnú žiadosť kúpili klavír a tam to niekde začalo. Spolu so sestrou sme chodili do Ľudovej školy umenia a pri rozhodovaní o strednej škole mamina chcela vyskúšať konzervatórium. Na základke som síce spievala v zbore, ale o opere som nič nevedela, milovala som Abbu.

Túžili ste byť speváčkou od malička?

Ani nie. Chcela som byť učiteľkou, pokladníčkou alebo šoférkou autobusu.

Koľko dní v roku ste doma, ako si to užívate? Čo najradšej s rodinou robíte?

Odkedy som porodila prvé dieťa (v prvom ročníku na vysokej) venujem každú možnú chvíľku svojej rodine. Sú mi všetkým, rada ich sprevádzam a pozorujem pri rôznych aktivitách, absolvujeme spolu veľa výletov, hlavne mimo domova a tu spoločne často navštevujeme širokú rodinu a priateľov.

Ako zvyknete tráviť sviatočné dni?

Vždy s najbližšími a „doma,“či už u starých rodičov alebo v zahraničí, ale hlavne spolu.

Aké je vaše životné krédo? Vedeli by ste definovať?

Ako dieťa som bola vychovávaná v zmysle ľudovej múdrosti „nerob iným to, čo nechceš aby robili oni tebe “ a neskôr podobnej „všetko, čo v živote vykonáš, to dobré aj zlé, sa ti raz vráti“. Myslím, že to funguje a snažím sa podľa toho správať. Asi nejestvuje rodina, v ktorej by niekto niekedy nepotreboval pomoc a vtedy sa celkom prirodzene obraciame na svojich blízkych, priateľov a známych. No keď človek pomôže úplne neznámym ľuďom, to považujem za prejav jeho vysokej morálnej vyspelosti, veľkého porozumenia a lásky, čo dnes nie je až také samozrejmé.